Psychológia, 1.roč.

1. Mimozmyslové vnímanie- získavanie informácií o vonkajšom svete mimo rámec známych zmyslov. Rozlišujeme niekoľko jej foriem:

• Telepatia mimozmyslové získavanie informácií o myšlienkových procesoch a subjektívnych zážitkoch iných osôb.
• Paragnosia: ide o mimozmyslové získavanie informácií o objektívne registrovaných udalostiach vonkajšieho sveta. Táto schopnosť je laikmi označovaná ako jasnovidectvo.
• Proskopia: prekognitívne mimozmyslové vnímanie. Existencia tejto schopnosti nie je vedecky dokázaná. Pozorovania ale naznačujú, že za určitých podmienok je človek schopný prekonať bariéru času a mimo zmyslov a rozumových úvah získať informácie o budúcich udalostiach.

2. Vydávanie objektívne detekovateľných účinkov mimo rámec známych energetických pôsobení. Patrí sem napríklad telekinéza, psychokinéza, levitácia, materializácia a iné

Mimozmyslovým vnímaním sa vedci začali zaoberať až koncom 19. storočia. V r. 1880 English Society Of Physical Research zozbierala množstvo prípadov dokazujúcich existenciu telepatie. Dokázať tento fakt vedecky bolo už značne obtiažnejšie. V Anglicku a Francúzsku sa prvé poznatky o MZV získavali pomocou hypnózy. Zistilo sa, že v niektorých prípadoch nadobúda poznatky z mysle hypnotizéra.

V USA sa v 30. rokoch začal výskum pod vedením Williama McDougalla a J. B. Rhinea. Na Dukeovej univerzite v Durhame v Severnej Karolíne bolo založené parapsychologické laboratórium, ktoré bolo jedným z najdôležitejších centier parapsychologického výskumu. Cieľ ich skúmania bol zistiť ako prebieha mimozmyslové vnímanie, či nie je prirodzenou ľudskou schopnosťou. Keďže skúsenosti mnohých- veľmi rozličných- ľudí sa v mnohom podobali, bolo zrejmé, že MZV nemôže byť iba vecou náhody.

Ako sme už spomenuli, za MZV sa považuje príjem informácií bez použitia zmyslov. Za MZV teda uznáme len ten proces, v ktorom sa dokázateľne dá vylúčiť vnímanie známych energetických účinkov. Treba ho odlíšiť od zmyslového vnímania ( zrak, chuť, čuch, sluch, hmat, vnímanie enteroreceptormi ) a podprahového vnímania, pri ktorom je pôsobiaci podnet príliš slabý, alebo trvá príliš krátko na to, aby sme si ho uvedomili, dochádza však k nevedomej reakcii organizmu.

Ale ani toto vysvetlenie nestačí. Vylučuje iba energetické podnety,na ktoré je vnímanie človeka prispôsobené: elektromagnetické vlny v rozmedzí 400-800 nm, zvukové vlny v rozmedzí 16-20 000 Hz a kontaktné pôsobenie. Môžeme sa stretnúť aj so zosilnením určitých zmyslov, čo môže byť zamieňané s mimozmyslovým vnímaním. Existuje napríklad praktika nazývaná cumberlandizmus, ktorá imituje telepatiu. Dostala názov podľa variétneho umelca S.G. Gardnera, ktorý ju pod pseudonymom Cumberland používal pri svojich predstaveniach. Artista drží za ruku človeka, ktorý má intenzívne myslieť na nejaký ukrytý predmet. Artista po chvíli tento predmet nájde, pričom sa orientuje pomocou mimovoľných motorických reakcií osoby, ktorá nimi pomáha alebo bráni priblížiť sa hľadanému predmetu. Takýto “telepat” sa orientuje aj podľa reakcií publika. Tieto reakcie môžu byť také slabé, že ich necvičený pozorovateľ ani nespozoruje.

Je najčastejšie sa vyskytujúcim typom MZV. Podieľajú sa na nej dve osoby: vysielajúci- induktor a prijímajúci- percipient. Vyskytuje sa často spontánne, keď je vysielajúci v nebezpečenstve, umiera alebo je v afekte, pričom tento druh MZV prebieha aj na veľké vzdialenosti. Zdá sa, že dôležitým faktorom telepatie je blízky a pozitívny citový vzťah. Telepatické prenosy sa však občas vyskytnú aj pri negatívnych vzťahoch.

V súčasnosti delíme spontánnu telepatiu z hľadiska intenzity jej prejavu do piatich stupňov:
Pri prvom stupni má telepatická informácia podobu nevysvetliteľného emociálneho nepokoja. Zo strany percipienta ešte nie je sformované zameranie na určitú osobu alebo udalosť.
Pri druhom stupni percipient zachytí emocionálny impulz, zameraný na určitú osobu; vie , že sa s touto osobou prihodila určitá udalosť alebo to aspoň silno tuší, ale ešte nevie, čo sa s touto osobou vlastne stalo.
Pri treťom stupni dochádza k uvedomeniu si viacerých podrobností danej udalosti. Percipient vie, o akú osobu sa jedná a z prijatej správy si formuje predstavu o tom, čo sa s ňou približne odohráva. Telepatická informácia ešte nie je sformovaná do presnej predstavy, a preto u percipienta často vyvoláva iba neurčitú psychickú reakciu, ktorá ostáva v symbolickej podobe.
V štvrtom stupni spontánnej telepatie už človek mimovoľne prežíva zreteľnú halucinatórnu víziu. Tu sa stretávame s tzv. telepatickou halucináciou.
Pri poslednom, piatom stupni percipient prežíva dokonalú telepatickú halucináciu, akoby sa preniesol do konkrétnej situácie, ktorá obklopuje induktora a na vlastné oči bol svedkom všetkého, čo sa s induktorom deje. Tu sa už spontánna telepatia pravdepodobne prekrýva so spontánnym jasnovidectvom.

Experimentálny výskum sa snaží podať dôkazy , akú úlohu má v telepatii vysielajúci. V doposiaľ uskutočnených pokusoch sa induktor koncentroval na odovzdanie myšlienky druhej osobe alebo sa pokúšal iba “držať” myšlienku vo svojej mysli. Výsledky experimentov sa však napriek rozdielnym duševným podmienkam podstatne nelíšili. Najväčšou prekážkou v týchto experimentoch je fakt, že sa nedá vylúčiť pôsobenie jasnovidectva .To znamená, že nemôžeme hovoriť o telepatii v čistej forme.

Elektromagnetická hypotéza prenosu prof. S. Manczarskeho
Poľský rádioinžinier profesor Stefan Manczarski všetky svoje experimenty, týkajúce sa telepatického prenosu informácie, prispôsoboval elektromagnetickej hypotéze. V tejto práci mu pomáhali neurofyziológovia aj psychológovia. Manczarski formuloval celú radu záverov, ktoré stoja za zmienku:
1. Zdrojom telepatických emisií sú elektrické prúdy, ktoré počas procesu myslenia pretekajú ľudským mozgom.
2. Charakter telepatického vysielania takisto ako u iných prirodzených emisií je širokopásmový, so širokým rozsahom frekvenčného spektra.
3. Vlnový rozsah účinný na prijímacej strane leží približne v medziach od 10 m do 15 km. Celé vysielané spektrum je ale ešte širšie.
4. Energia, ktorá je vyžarovaná mozgom, je u priemerného človeka tak nepatrná, že telepatické emisie nemožno doterajšími prijímacími aparatúrami zistiť.

Jeho cieľom bolo dokázať, že nositeľom telepatickej informácie na väčšiu vzdialenosť nie sú elektomagnetické vlny. Robil pokusy s diaľkovou hypnózou pri ktorej umiestnil percipienta do kovovej elektricky dokonale tienenej kabíny, tzv. Faradayovej klietky, postavenej priamo v laboratóriu. Druhá Faradayova klietka bola umiestnená na vzdialenom mieste v budove a bola určená pre induktora. Elektromagnetická tesnosť kabín bola kontrolovaná krátkovlnovým vysielačom a kontrolným prijímačom. Nebolo zistené žiadne prenikanie vysielanie vĺn z kabíny.

Výsledky pokusov boli také, že prakticky nebol žiadny pozorovateľný rozdiel medzi časom potrebným k uspatiu diaľkovou hypnózou za podmienok tienenia a pri pokusoch bez tienenia. Tým dospeli experimentátori k záveru, že s veľkou pravdepodobnosťou telepatické informácie na väčšiu vzdialenosť neprenášajú elektromagnetické vlny, ale iná síce fyzikálna, ale zrejme subtílnejšia energia.

Zdá sa, že podstata prenosu telepatického signálu nie je jednoznačne vyriešená dodnes. Týka sa to hlavne prenosu na tisíc kilometrové vzdialenosti, ktoré Manczarski zrejme radšej nechcel vziať na vedomie. Je ale možné, že pravdu môže mať on, ale aj Vasiljev: na veľmi krátku vzdialenosť do štyroch metrov sa môže jednať o elektromagnetické vlny, zatiaľ čo pre väčšie vzdialenosti by prichádzala do úvahy hypotéza Vasiljeva.

Hans Berger , známy objaviteľ tzv. Bergerových rytmov človeka, dospel v roku 1940 k názoru, že človek je nositeľom zvláštnej psychickej energie. Usudzoval, že zmeny elektrického potenciálu mozgu sú príliš nepatrné, aby sa nimi dal vysvetliť prenos telepatickej informácie na vzdialenosť mnohých tisícov kilometrov. Vyslovil domienku. Že elektrické napätie v mozgu dá impulz k vzniku “ psychickej energie”, ktorá má možnosť šírenia na veľkú vzdialenosť a schopnosť prenikať prekážkami. Táto energia je podľa jeho predstavy modulovaná induktorom a pri dosiahnutí mozgu percipienta sa znovu premení na elektrickú energiu, ktorá potom vyvoláva fyziologické procesy a psychické stavy na tieto procesy viazané, odpovedajúce psychickým stavom pri vysielaní induktora.

Informácie pochádzajú z predmetov alebo udalostí, ktoré môžu byť blízko pokusnej osoby alebo ďaleko od nej. Môže ísť dokonca o predmet, ktorý pokusná osoba nikdy nevidela napriek tomu ho môže presne opísať. Vyskytuje sa zriedkavejšie Pri jasnovidectve informácie pochádzajú z predmetov. Poskytujú informácie o veciach alebo udalostiach. Predmet sa môže nachádzať v blízkosti osoby alebo ďaleko od nej a napriek tomu ako telepatia. Zrejme preto, že ľudia sa viac zaoberajú myšlienkami ako predmetmi.

Jej výskyt je známy z dejín, napríklad predpovede Nostradama. Laboratórne sa skúmajú aj tzv. prekognitívne sny. Tieto zážitky sa obyčajne netýkajú dôležitých udalostí v osude ľudí, krajín alebo vojen, ale skôr obyčajných udalostí v živote obyčajných ľudí. Nebývajú symbolické ani záhadné. Väčšinou sú veľmi osobné, takže v minulosti sa im pripisoval zbytočne veľký význam. Niekedy je ťažké odlíšiť proskopiu od paragnózie.

Samotný priebeh MZV je vhodné rozdeliť na dve časti:
1. Vlastné minozmyslové zachytenie poznatkov
2. Prejav poznatku do vedomia prijímateľa, resp. jeho objektivizácia reakciou percipientovho organizmu
Prvá fáza je závislá na zákonitostiach výlučne parapsychologických. Je typická pre proces MZV. Patrí do nej zachytenie informácie o poznávanom predmete do nejakého vnímacieho orgánu (zatiaľ hypotetického ) a prenos tejto informácie k percipientovi. Podstata tohto deja je zatiaľ neznáma.

Druhá fáza nie je z hľadiska parapsychológie až tak dôležitá. Jej priebeh je závislý na psychickej štruktúre pokusnej osoby. Prichádzajúci poznatok môže, ale nemusí byť vedome prežitý, závisí to na okamžitom psychickom stave poznávajúcej osoby. Vedome prežitý poznatok sa potom objektivizuje niektorým z bežných spôsobov sprostredkovania (reč, písmo, kresba). Stupeň uvedomenia môže byť rôzny: od nejasných tušení cez náhle nápady alebo jednoducho intuitívne “vedenie” sprevádzané pocitom istoty až po živé sny či zreteľné zážitky halucinatórnej povahy (pseudohalucinácie), vízie, hlasy a pod. Ak mimozmyslový poznatok do vedomia vôbec neprenikne, prejaví sa objektívnou reakciou organizmu, ktorá môže, ale aj nemusí byť druhotne uvedomená sebapozorovaním pokusnej osoby. Napr. celkovým nepokojom , nutkavým impulzom urobiť nejaký čin alebo motorickou reakciou a prípadne v niektorých experimentálnych podmienkach vegetatívnou reakciou organizmu. Vynorenie sa poznatku vo vedomí máva v kvalitatívnych pokusoch často charakter spomenutia si.

Niektoré poznatky vyplynuli z pozorovaní spontánnych prejavov tejto schopnosti. To sa týka najmä podmienok výskytu MZV. K spontánnym javom totižto zväčša nedochádza v stave normálnej myšlienkovej aktivity ale v spánku, v stave otupenej myšlienkovej činnosti (únava, choroba), pri relaxácii, v stave myšlienkovej disociácie, v snení a polospánku. Tematicky v tomto prípade prevládajú dramaticky podfarbené vnemy: smrť alebo iné nebezpečenstvo života nejakej blízkej osoby. Podmienky pozorovania nedovoľujú určiť, či ide o jasnovidectvo alebo telepatiu. Stav psychiky mimozmyslovo vnímajúceho jedinca ovplyvňuje spôsob, akým sa MZV prejaví. Či si osoba MZV zážitok uvedomí, závisí od jeho postoja k mimozmyslovému vnímaniu- či mu verí, alebo nie. Ľudia sa spoliehajú na zmyslové dojmy, preto takmer všetky vizuálne a zvukové halucinácie MZV pokladajú za pravdivé. Intuitívny typ MZV má iba málo podrobností a nemá racionálne vysvetlenie, preto môže byť často vedome potlačený.

Ženy udávajú častejšie skúsenosti s MZV ako muži. Ženy sú považované za intuitívnejšie a emotívnejšie. Možno je to aj preto, že ženy zvyčajne týmto zážitkom prikladajú väčšiu váhu. Rozdiel je len v počte zážitkov, čo sa týka kvality a intenzity prežívaných situácií, medzi pohlaviami nenachádzame rozdiel. Výsledky pokusov v laboratórnych podmienkach sa líšia len minimálne.

Aký je rozdiel v charaktere ľudí, ktorí zažijú MZV a tých, ktorí nemajú podobné skúsenosti ? Porovnaním týchto dvoch skupín sa zistilo, že osoby s mimozmyslovými zážitkami väčšinou nevykazujú podobné charakteristiky. Rozdiel medzi introvertmi a extrovertmi je malý, ale extroverti majú medzi týmito osobami miernu prevahu.

Keď boli vo výskume skupiny rozdelené na introvertov a extrovertov, ukázalo sa, že mnoho introvertných subjektov nedosiahlo vo svojich výsledkoch ani úroveň náhody. Ako skupina dosiahli také negatívne skóre, teda mýlili sa toľkokrát, že to bolo možné vysvetliť iba ako výsledok MZV. Zistilo sa, že aj keď sú značné rozdiely medzi výsledkami, ktoré dosahujú jednotlivé skupiny, neznamená to, že jedna má a druhá nemá MZV. Zdá sa, že rôzne typy osobnosti majú inak prebiehajúce MZV. Prvá skupina ho môže nevedome do istej miery riadiť, úspešne doňho zasahovať a dosahovať pozitívne skóre, kým druhá naopak, má tendenciu podvedome riadiť túto schopnosť tak, že dosahuje negatívne skóre.

Kvalitatívne pokusy boli prevádzané v týchto základných pokusných úpravách:
1. Telepatické pokusy s vysielateľom a prijímateľom. Objektom prenosu boli väčšinou kresby.
2. Jasnovidné pokusy- úlohou pokusnej osoby bolo poznávať predmety uzavreté v nepriehľadných obaloch alebo umiestnené za nepriehľadným tienidlom v bezprostrednej blízkosti pokusnej osoby.
3. Pokusy viac – menej jasnovidného typu, vyznačujúce sa tým, že MZV schopnosť pokusnej osoby sa akoby vysunie mimo jej tela. Tieto pokusy sa často robili so zhypnotizovanými osobami. Šlo buď o zriedkavé pokusy s premiestnením citlivosti do blízkeho okolia pokusnej osoby alebo o typické pokusy s cestovným jasnovidectvom na veľkú vzdialenosť.
4. Psychoskopické pokusy, ktorých experimentálna úprava je podobná s predchádzajúcou skupinou. Pokusná osoba dostala do ruky predmet a mala popisovať udalosti z histórie predmetu, osobu, ktorá je jeho majiteľom ,alebo ktorá prišla do styku s induktorom.

Ukázalo sa nutným zaviesť kvantitatívne pokusy. Pri nich pokusná osoba dostáva rad rovnakých štandardných úloh, ktoré môže len splniť alebo nesplniť. Výsledok testu sa hodnotí štatisticky. Ide napr. o zisťovanie kariet uzavretých v nepriehľadnom obale. Potom sa porovnáva počet údajov pokusnej osoby v dlhej sérii pokusov s počtom uhádnutí. Ak pokusná osoba neustále dosahuje nadpravdepodobnostný počet správnych odpovedí, samozrejme za podmienok vylučujúcich zmyslové vnímanie, hodnotíme to ako prejav MZV. Najzákladnejším testom je test tzv. všeobecného mimozmyslového vnímania – General Extrasensory Perception- GESP. V tomto teste nie je rozlíšené jasnovidectvo a telepatia : experimentátor berie pri pokuse z balíčka kariet jednu po druhej a díva sa na ňu. Pokusná osoba môže teda uplatniť telepatiu ( odčítať symbol z myšlienky experimentátora ) alebo jasnovidectvo ( mimozmyslovo zistiť symbol priamo z karty ) . Podľa potrieb sa dá v tomto teste zdôrazniť buď telepatia – vtedy si experimentátor iba myslí symbol bez toho, aby sa díval na kartu- alebo jasnovidectvo- pokusná osoba zisťuje kartu, ktorú experimentátor nepozná. Kvantitatívne pokusy zriedkavo robili už vedci staršej generácie ( Barrett, Lodge, Richet, ... ) . V tej dobe však boli osamotení medzi prevládajúcimi kvalitatívnymi pokusmi.

O trvalé zavedenie kvantitatívnych pokusov do parapsychológie sa zaslúžil najmä J. B. Rhine. Vo svojom laboratóriu zaviedol používanie MZV kariet, tzv. Zenerove karty. Sú na nich použité jednoduché charakteristické symboly, čím je odstránený rušivý vplyv neprehľadných podrobností na predtým používaných hracích kartách. Sada MZV kariet obsahuje 25 kariet-5 kariet z každého použitého symbolu. Pravdepodobnosť uhádnutia je 20 %. Rhine takisto zaviedol pojem “ mimozmyslové vnímanie “ ako osobitný vnímací proces. Pri tom jasne rozlíšil dve jej formy : jasnovidectvo a telepatiu a zaviedol metódy ich experimentálneho skúmania.

Povedzme si podrobnejšie ako kvantitatívne pokusy telepatickej sugescie geometrických obrazcov alebo obrázkov zvierat prebiehajú. Vysielajúca osoba – induktor si vezme kartu , pozorne sa na ňu zadíva a snaží sa sústrediť len na ňu. O začatí vysielania je percipient upovedomený zvoleným signálom. Ak sú obidve osoby v jednej miestnosti, musia byť k sebe otočené chrbtom a oddelené prepážkou. Po zaregistrovaní signálu sa percipient snaží dostať do úplne relaxovaného stavu, v ktorom je najvnímavejší k neverbálnej sugescii induktora.

Jedna závažná námietka proti kvantitatívnym pokusom je, že nezachytávajú mimozmyslový vnímací proces v celej jeho komplexnosti, ale ho radikálne zjednodušujú do formy výberu z daného počtu možností. Pri týchto pokusoch nejde o poznávanie neznámej skutočnosti, ktorá je sprevádzaná charakteristickým subjektívnym zážitkom. Toto všetko je zredukované na “ hádanie “ , ktoré je pokusnou osobou väčšinou aj ako hádanie prežívané. Rozdiel je tak veľký, že vyvstala otázka, či je v kvantitatívnych pokusoch s hádaním kariet študovaná tá istá schopnosť ako v kvalitatívnych pokusoch. Zrejme preto sa teraz , keď bola existencia MZV dokázaná kvantitatívnymi pokusmi, veľa parapsychológov vracia k štúdiu individuálnych prejavov MZV kvalitatívneho typu.

Ľudia, ktorí zažívajú MZV ho nemôžu ovplyvniť svojou vôľou. Nemôžu ho vytvárať , len prijímať informácie, keď prichádzajú. Keďže nemáme kontrolu tohto nevedomého procesu, nie je ani mimozmyslové vnímanie spoľahlivým spôsobom poznania. Ak by bolo MZV vedomý proces ovplyvniteľný vôľou tak ako videnie alebo počutie, potom by mohlo byť ovládané a používané v prípade potreby, čo by prinášalo mnoho výhod. Bolo by to obrovským prínosom a v mnohom by to pomohlo výskumu. Preto je jedným z hlavných cieľov dnešného parapsychologického výskumu nájsť spôsob kontroly MZV.

Použitá literatúra:

1. Rýzl, M. : Úvod do parapsychológie, Panorama Praha ,1991
2. Drbal, K. , Rejdák, Z. : Perspektívy telepatie, Praha, 1970
3. Rhine, L. E. : Hidden channels of the mind, New York, 1961
4. Nakonečný, M.: Encyklopedie obecné psychologie, Academia Praha, 1997