Základy psychického vývoja človeka musíme hľadať už v období vnútromaternicového života. Štúdium tohto najranejšieho obdobia psychickej ontogenézy nie je ľahké. Preto sa súčasné úsilie bádateľov zameriava na využitie modernej techniky na registráciu spontánnych aktivít a reakcií na podnety u plodu žijúceho za normálnych podmienok vnútromaternicového života: sledujú zmeny srdečnej aktivity plodu, využíva sa fetálna EEG, záznamy získané pomocou ultrazvuku, termografia, izotropické techniky a podobne.

Zistilo sa, že už od piateho mesiaca plod reaguje na podnety zvukové, vizuálne(na bleskové svetlo prechádzajúce brušnou stenou matky), na tlak i na bolesť (senzorické dráhy bolesti fungujú od 20. týždňa gravidity). Vo veku šiestich mesiacov od počatia reaguje dieťa na veľa akustických podnetov, čoskoro nato začína rozlišovať zvuky ľudskej reči od iných zvukov a ku koncu tehotenstva už veľmi pravdepodobne rozlišuje aj hlas svojej matky i s jeho rôznymi emocionálnymi odtieňmi. V 35. týždni gravidity je dieťa schopné rozlíšit slabiky ľudskej reči ( napr. “bibi” od “baba”). Meraniami izotopickými technikami sa zistilo, že plod pije v poslednej tretine tehotenstva určité množstvo amniovej tekutiny – v tej dobe má zrejme už vyvinutý zmysel chuti a prirodzene preferuje sladkú chuť pred ostatnými.

Donedávna boli novorodenci považovaní za nevnímajúce a nereagujúce tvory, ktoré majú iba malé poňatie o tom, čo sa okolo nich deje. Výskumy z minulých desaťročí však dokázali, že normálne, v riadnom termíne narodené dieťa vstupuje do sveta so všetkýmཤƌƌϪϪξ,ཤཤཤϪ୺ƌϪƌϪᒜƠƠƌƌƌƌϪᒜཤԸཤᒜƌƌᒜϪΪꤠ疣ǁƠǒͲཤᒜUNIVERZITA KOMENSKÉHO V BRATISLAVEFILOZOFICKÁ FAKULTAVývin vnímania u detí a dospelýchSeminárna práca Klára Javorská Dagmar SalamonováOdbor Psychológia1. ročníkZáklady psychického vývoja človeka musíme hľadať už v období vnútromaternicového života. Štúdium tohto najranejšieho obdobia psychickej ontogenézy nie je ľahké. Preto sa súčasné úsilie bádateľov zameriava na využitie modernej techniky na registráciu spontánnych aktivít a reakcií na podnety u plodu žijúceho za normálnych podmienok vnútromaternicového života: sledujú zmeny srdečnej aktivity plodu, využíva sa fetálna EEG, záznamy získané pomocou ultrazvuku, termografia, izotropické techniky a podobne.Zistilo sa, že už od piateho mesiaca plod reaguje na podnety zvukové, vizuálne(na bleskové svetlo prechádzajúce brušnou stenou matky), na tlak i na bolesť (senzorické dráhy bolesti fungujú od 20. týždňa gravidity). Vo veku šiestich mesiacov od počatia reaguje dieťa na veľa akustických podnetov, čoskoro nato začína rozlišovať zvuky ľudskej reči od iných zvukov a ku koncu tehotenstva už veľmi pravdepodobne rozlišuje aj hlas svojej matky i s jeho rôznymi emocionálnymi odtieňmi. V 35. týždni gravidity je dieťa schopné rozlíšit slabiky ľudskej reči ( napr. “bibi” od “baba”). Meraniami izotopickými technikami sa zistilo, že plod pije v poslednej tretine tehotenstva určité množstvo amniovej tekutiny – v tej dobe má zrejme už vyvinutý zmysel chuti a prirodzene preferuje sladkú chuť pred ostatnými.Schopnosti novoromi. Nie je presne jasné, prečo reakcia otočením hlavy
za zdrojom zvuku dočasne mizne: je to pravdepodobne prechod v zrení od reflexnej odpovede k vôľou kontrolovanej snahe zistiť zdroj zvuku.

Dieťa je taktiež schopné rozpoznať rozdiel medzi dvoma veľmi podobnými tónmi a rozlišuje aj zvuk ľudského hlasu od iných druhov zvukov. Dokáže aj rozlišovať množstvo charakteristík ľudskej reči. Napríklad mesačné dieťa rozpozná rozdiel medzi hláskami p a b. Z toho vyplýva, že deti sa rodia s mechanizmami vnímania, ktoré sú už naladené na charakteristiky ľudskej reči a ktoré im pomáhajú učit sa hovoriť. Zároveň je už dobre známa preferencia vyššieho ženského hlasu a dokonca sa zdá, že čerstvo narodené dieťa spoznáva a preferuje hlas svojej vlastnej matky pred hlasom cudzej ženy. Ešte do 7. – 8. mesiaca je slovo pre dieťa jedným
zo sluchových podnetov. Dojča v tomto období nerozlišuje zvukové osobitosti jednotlivých slov spojených s ich významom, ale venuje pozornosť predovšetkým tónu a modulácii hlasu. Až v treťom štvrťroku života niektoré najčastejšie počuté a najjednoduchšie slová začínajú pre dieťa nadobúdať určitý význam. Vývin sluchovej citlivosti sa preto veľmi úzko spája s vývinom reči dieťaťa.

U dieťaťa počnúc prvým dňom narodenia postupuje myelinizácia zrakových nervov a jej tempo do značnej miery závisí od svetelných podnetov. Zrakový systém teda nie je pri narodení ešte celkom rozvinutý. Novorodenci majú chabú zrakovú ostrosť a ich schopnosť zaostrovať je obmedzená, predmety, na ktoré sa pozerajú, vidia rozmazane. Zraková pozornosť sa za obvyklých okolností rýchlo vyčerpáva, ale často môže byť obnovená predložením nového podnetu a niektoré deti sa dokážu o veľmi príťažlivý podnet zaujímať veľmi dlho – až do desiatich minút. Zaujímavé vizuálne podnety môžu niekedy aj meniť stav dieťaťa: ospalé alebo plačúce dieťa sa ukľudní či oživí, keď mu je predložený veľmi zaujímavý podnet. Novorodenci sú silne krátkozrakí a ich zaostrovacia schopnosť je obmedzená, predmety, na ktoré sa pozerajú, vidia rozmazane. Zrakové schopnosti dieťaťa sa však v priebehu niekoľkých prvých mesiacov života rýchlo zlepšujú. Trojmesačné dieťa spozoruje rýchlo predmet ležiaci v strednej čiare v dostatočnej blízkosti a sledovanie pohybujúceho sa predmetu je už veľmi plynulé, dieťa predmet sleduje pohybmi očí i hlavy vo všetkých smeroch i do kruhu. V tomto veku už tiež dokáže odhadnúť aj vzdialenosť predmetu a z dvoch ponúkaných predmetov siaha po bližšom (ovšem
iba vtedy, pokým sú oba predmety v pohybe a ich dráhy sa krížia, statické vnímanie hĺbky je ešte nevyspelé). Špecifický význam majú aj “biologické pohyby” (napríklad sledovanie pohybujúceho sa človeka alebo ľudskej mimiky). Ak je na tmavú postavu na temnom pozadí pripevnené svetlo a postava sa pohybuje, vidíme len pohyblivý svetelný bod, ale máme jednoznačný dojem ľudskej chôdze. Už vo veku troch mesiacov preferujú deti tento “ľudský” pohyb pred náhodným pohybom svetla na rovnakom pozadí. Pohyby pri chôdzi sa líšia u ľudí rôzneho veku a pohlavia a každý z nás má svoj charakteristický spôsob chôdze, podľa ktorého nás druhí ľudia môžu spoznať. Sledovanie detí v dojčenskom období ukazuje, že dávajú prednosť situácii, kedy sa môžu pozerať na “chôdzu” (pohyb svetla) dieťaťa rovnakého veku i pohlavia pred chôdzou iných ľudí. Podobne aj vnímanie ľudských tvárí je značne ovplyvnené ich pohybom a malé dieťa ľudskú tvár spoznáva, ak je v pohybe – aj pri značnom skreslení a preferuje ho pred inými podobne nezreteľnými podnetmi. V období 7. alebo 8. mesiaca už dieťa vidí skoro tak dobre ako dospelí. V deviatom mesiaci, keďže už dieťa sedí, vidí prevažne v horizontálnej rovine, kde je oveľa viac významných podnetov ako pri pohľade z ľahu. V tomto mesiaci dieťa zároveň mení typ podnetov, ktorým dáva prednosť: v prvých mesiacoch priťahujú zrakovú pozornosť dieťaťa predovšetkým predmety väčšie, výrazné a pestré, ale teraz ho zaujímajú naopak hlavne detaily a drobné predmety (malá tabletka, šnúrka či retiazka na krku mamy). Novorodenec však nielen vníma, ale zrakové informácie si pamätá a ďaľej ich spracováva. Už v prvých dňoch si dieťa pamätá tvár svojej matky.

Napriek tomu, že sú ich zrakové schopnosti ešte nedokonalé, novorodenci trávia veľa času pozorovaním okolia. Systematicky skúmajú svet a spozornejú, ak uvidia v zornom poli predmet alebo nejakú zmenu. Obzvlášť ich priťahujú oblasti s vysokým svetelným kontrastom, ako napríklad okraje predmetov. Namiesto toho, aby pozorovali celistvý predmet, ako to robia dospelí, pozorujú tie oblasti, v ktorých je najviac svetelných kontrastov a prechodov. Ozdoby na detskej postieľke a hračky sú v súčasnosti navrhované tak, aby na nich bolo čo najviac svetelných kontrastov, s použitím čiernej a bielej a čistých základných farieb, namiesto tradičných detských pastelových farieb.

Novorodenci dávajú prednosť pozorovaniu určitých obrazcov pred inými. Pomocou špeciálneho zariadenia – “pozorovacej komôrky” ukazovali vedci deťom vždy dva obrazce, ktoré sa určitým spôsobom navzájom líšili.Ukázali im napríklad žltý kruh a červený kruh, alebo šedý štvorec a šedý trojuholník. Keď sa deti výrazne dlhšie pozerali na jeden obrazec ako na druhý, nezávisle od ich umiestnenia, predpokladá sa, že deti dokážu rozpoznať rozdiel medzi obrazcami a že jednému dávajú prednosť pred druhým. Podobne aj citlivosť voči niektorým rysom tvaru objektov sa objavuje zavčasu. Ak použijeme obrázok trojuholníka, aj trojdňový novorodenec bude zameriavať svoje očné pohyby k jeho rohom a hranám a nepozoruje obrázok náhodne. Pomocou týchto metód bolo zistené, že novorodenci dávajú prednosť zložitým obrazcom pred jednoduchými a zakrivené línie preferujú pred líniami rovnými. Odlišujú jemnú tlač od šedého povrchu a obzvlášť ich zaujímajú tváre. Nemluvňatá majú sklon pozerať viac na tvary, ktoré sú podobné ľudskej tvári, čo vyplýva zo skutočnosti, že dávajú prednosť niektorým rysom, ktoré sú v tvári obsiahnuté. Čiže pravdepodobne ich tváre priťahujú nie preto, že sú ľudské, ale pretože majú mnoho vlastností, ktoré majú deti rady: zakrivené línie, veľký kontrast, zaujímavé okraje, pohyb a zložitosť. Väčšinou sa pozerajú na vonkajšie kontúry tváre (napríklad na vlasovú líniu), ale od dvoch mesiacov zameriavajú svoju pozornosť na vlastné rysy našej tváre – oči, nos a ústa. Vo veku asi troch mesiacov je nemluvňa schopné rozoznať niektoré rysy matkinej tváre, dokonca i na fotografii, čo potvrdzujú nálezy, že dieťa v tomto veku sa radšej pozerá na fotografiu matky než na fotografiu neznámej ženy. V tomto období rodičia s uspokojením pozorujú, že dieťa začína nadväzovať očný kontakt – matka nevedomky, ale s prekvapujúcou pravidelnosťou, zachytí pohľad dieťaťa, odpovedá naň a tak ho “posilňuje” (čiže podmieňuje zvýšenie frekvencie pohľadu dieťaťa smerom k matke). Bádatelia, ktorí pozorovali očný kontakt a zamerali kameru na oko dieťaťa, zistili z filmového záznamu, že v okamihu, keď obraz matky padne do stredu zorničky dieťaťa, nasleduje “pozdrav” matky. Očný kontakt je zrejme uľahčený, keď sa matka s dieťaťom baví a keď udržuje svoju tvár vo vzdialenosti asi 20 – 25 cm, zatiaľčo pri ošetrovateľských činnostiach je tvár matky od dieťaťa spravidla vzdialenejšia.

Podľa niektorých autorov dieťa už v prvom mesiaci odlišne reaguje na rôzne farby. Novorodenci už v 15. dni života sledujú zrakom farebnú škvrnu, ktorá sa pohybuje vnútri poľa inej farby, ale tej istej jasnosti. Meral sa aj čas, za ktorý sa dieťa zahľadí na papiere rôznych farieb, a zistilo sa, že najdlhšie zadrží zrak na zelenom papieri, niečo kratšie na červenom, najkratšie na žltom. U 4 – mesačných dojčiat postupnosť preferencie farieb bola nasledujúca: modrá, červená, žltá, sivá,
pri štatisticky významnej prevahe iba modrej farby nad sivou. Schopnosť rozlišovať farby prostredníctvom podmienených reakcií sa u detí objavuje až koncom 3. a na začiatku 4. mesiaca života.

Je veľmi zaujímavé, že dieťa, ktoré už dokáže rozlišovať jednotlivé farby prostredníctvom podmienených reflexov, nevie sa ešte vo svojej činnosti riadiť farbou ako vlastnosťou vzhľadu predmetu, nedokáže teda napríklad nájsť predmet schovaný pred jeho očami v jednej z dvoch škatuliek takého istého tvaru, ale rozličnej farby. Takúto spôsobilosť nadobúda dieťa až v druhom roku života.

Obvykle používanou metódou pri štúdiu zrakovej ostrosti je skúmanie zrakovej preferencie medzi dvoma podnetmi, z ktorých jeden predstavuje vzor, utvorený z pruhov, a druhým je jednotná šedá plocha. Spočiatku sú pruhy pomerne široké
a dieťa dáva prednosť pozeraniu sa na ne pred pohľadom na šedú plochu. Potom je postupne zmenšovaná šírka pruhov až dovtedy, keď dieťa prestane tomuto vzoru venovať väčšiu pozornosť ako šedejꗬÁIЅန¿ကЀᄼ

;,ƠឧìϪϪϪϪϪϪϪϪᒜᒞᒞᒞᒞᒞᒞ$ᢓǴ᪇Rᓂ˥ƌϪϪϪϪϪᓂé vnímať niektoré vzory, ale ich zraková ostrosť je veľmi malá.

Vedci používajú takú istú metódu na skúmanie citlivosti vnímania kontrastu, ktorá je príbuzná so zrakovou ostrosťou. Tu sú podnetom vzory striedajúcich sa tmavých a svetlých pruhov, pričom sa mení priestorová frekvencia pruhov. (Tmavé
a svetlé pruhy môžu zodpovedať rôznym častiam priestorových vzorov, preto má citlivosť vnímania vzťah k zrakovej ostrosti). Čím je priestorová frekvencia pruhov vyššia, tým menšia je vzdialenosť medzi následnými tmavými pruhmi. Citlivosť vnímania kontrastu je u detí vyššia pri nižších priestorových frekvenciách (veľké vzdialenosti medzi pruhmi) ako pri nižších frekvenciách, pričom táto citlivosť je v oblasti všetkých frekvencií nižšia než u dospelých. Takisto ako zraková ostrosť
sa aj citlivosť vnímania kontrastu v priebehu prvých šiestich mesiacov rýchlo zvyšuje. Podstata tohto vývoja vnímania vzorov nie je celkom objasnená, je však známe,
že súčasti zrakovej sústavy, sietnica a zraková kôra, sa v tomto období stále vyvíjajú.

Behom prvého mesiaca života nie je novorodenec schopný rozlišovať jemné detaily, jeho zraková sústava je schoná vnímať iba relatívne veľké objekty. Avšak
aj takéto videnie je dostačujúce na to, aby boli vnímané výrazné charakteristiky objektov, vrátane niektorých rysov tváre (ktoré sú podobné vzorom tvoreným striedaním tmavých a svetlých pruhov). Pre jednomesačné dieťa je zraková ostrosť taká malá, že je preň ťažké vnímať výraz tváre (a novorodenci sa vskutku pozerajú väčšinou na jej vonkajšie obrysy).

Schopnosť vnímať hĺbku sa objavuje okolo tretieho mesiaca veku, ale nie je naplno rozvinutá až do veku šiestich mesiacov. Dôkazom pre toto tvrdenie sú nálezy, získané v pokusoch zaoberajúcich sa binokulárnym rozdielom. Dieťa vníma náhodný vzor bodov, ktorý vyzerá ako pohybujúci sa objekt, iba keď je vnímavé k informáciám poskytovaným binokulárnym rozdielom. Z toho vyplýva, že ak dieťa pohybuje svojimi očami tak, že objekt sleduje, je pravdepodobné, že binokulárny rozdiel vníma. V skutočnosti deti mladšie ako tri mesiace objekt, ktorý sa pohybuje, nesledujú,
kým deti medzi tretím a šiestym mesiacom veku ho sledujú.

Pri štúdiu monokulárnych vodítok dochádzame k rovnakému priebehu vývoja. V päť a pol mesiaci, ale nie skôr, sa nemluvňa naťahuje po bližšom z dvoch objektov, pričom jeho vzdialenosť určuje pomocou monokulárneho vodítka pomernej veľkosti objektu. Ďalšie dôkazy o vývoji monokulárneho vnímania hĺbky poskytujú nálezy z pokusov so zrakovým útesom. Dieťa, ktoré je dostatočne staré k tomu, aby sa už dokázalo plaziť (vo veku okolo 6 mesiacov), má už relatívne dobre vyvinuté vnímanie hĺbky.

Percepčné konštanty sa v porovnaní s vnímaním tvaru a hĺbky vyvíjajú podstatne dlhšie. Napriek tomu, že je napríklad určitý stupeň konštanty veľkosti prítomný v detstve, ešte osemročné dieťa vníma menej konštánt než dospelý. Konštanty majú vzťah k tomu, ako vnímame okolitý svet, a nie je pre nás samozrejme možné s istotou zistiť, čo dieťa v skutočnosti vníma. Mnoho vedcov však bolo ovplyvnených faktom, že prirodzené reakcie detí na podnety často zodpovedajú reakciám dospelým. Obracajú sa za zvukom, bránia sa, ak na nich letí nejaký objekt a nepadajú z vyvýšených plôch. Podobnosť reakcií detí a dospelých na rovnaké podnety naznačuje, že deti a dospelí vnímajú tieto podnety podobným spôsobom.

Dieťa predmety nevníma od narodenia, ale v jeho psychike sa tvoria až zceľovaním zmyslových podnetov, ktoré majú spoločný zdroj vo fyzických predmetoch. Podnety zvyčajne najprv pôsobia na telereceptory a až druhotne na kontaktné receptory. Podráždenie jedného zmyslového orgánu vyvolá u dieťaťa celkový pohybový nepokoj, nastavenie iných zmyslových ústrojov v smere prvého podnetu a potom pohyb smerujúci k priblíženiu sa k zdroju podnetu. Vo chvíli, keď dieťa dostane predmet do ruky, má početné dotykové pocity. Počas manipulácie s predmetom zostáva predmet ustavične ten istý, avšak dieťatu poskytuje veľmi rozmanité a zároveň meniace sa pocity. Preto dieťa poznáva predmety niekoľkými zmyslami, poznáva ich aktívnym spôsobom počas manipulácie. Poznanie predmetov je aktívnou, hľadajúco – poznávacou činnosťou. Znalosť skutočnosti, ktorá obklopuje dieťa, sa značne zväčšuje v štvrtom štvrťroku života aktívnym kontaktom dieťaťa
s predmetmi.

Novorodenci rozoznávajú rozdiely v chutiach krátko po narodení. Oveľa väčšiu prednosť dávajú sladkým tekutinám než tým, ktoré sú slané, horké, kyslé alebo nevýrazné. Charakteristickou odpoveďou novorodenca na sladkú tekutinu je uvoľnený výraz, podobný miernemu úsmevu, niekedy spojený s obliznutím pier. Kyslá tekutina má za následok zošpúlenie pier a pokrčenie nosu. Ako odpoveď na horko chutnajúcu tekutinu dieťa otvára ústa s kútikmi obrátenými dole a vystrkuje jazyk, čo je výrazom odporu.

Novorodenci taktiež rozoznávajú pachy. Otáčajú hlavu smerom k sladkej vôni a ich srdečná akcia a dýchanie sa spomaľujú, čo poukazuje na to, že je upútaná ich pozornosť. Škodlivé zápachy, ako čpavok alebo pokazené vajcia, spôsobujú odvrátenie hlavičky od zápachu, srdečná akcia a dýchanie sa zrýchľujú, čo poukazuje na úzkosť. Deti sú schopné dokonca rozoznávať i jemné rozdiely vo vôňach. Už po niekoľkých dňoch kojenia kojenec dôsledne obracia hlavičku k chumáču vaty, namočenému do matkinho mlieka, namiesto k inému chumáču, namočenému do mlieka inej matky. Vrodená schopnosť rozlišovať pachy má jasný adaptívny význam: pomáha novorodencovi vyhnúť sa škodlivým látkam, a tým sa zvyšuje pravdepodobnosť jeho prežitia.

Štádium raného detstva (často nazývané tiež obdobím batoľaťa) sa začína na prelome 1. a 2. roku života dieťaťa a viac–menej trvá dva roky, a teda do ukončenia 3. roku života. Je to obdobie ďaľšieho intenzívneho psychomotorického vývinu. Zručnosť samostatne chodiť otvára dieťaťu nové perspektívy orientácie v najbližšom okolí a pri poznávaní sveta a živých bytostí.

Batoľaťu pre poznanie predmetu stačí obzrieť si ho z istej vzdialenosti.
V tomto období sa fyziologickým základom stávajú predtým vytvorené a stále aktualizované a upevňované spoje medzi analyzátormi: kinesteticko–pohybovým, dotykovým, čuchovým, zrakovým a sluchovým. Stačí podráždiť jeden analyzátor,
aby sa aktualizovala celá vnemová dynamická štruktúra. Pohľad na jablko sa napríklad spája s vybavovaním si jeho chute, vône, hladkosti šupky, guľatosti predtým ohmatávaného tvaru a podobne.

Kontemplácia predmetu (jeho pasívne obzeranie) sa odlišuje od kontemplácie v prvých mesiacoch života, kedy dieťa nevie uchopiť predmet a sledovať ho zrakom. Predmanipulačná kontemplácia spočíva v tom, že dieťa “zhromažďuje” jednotlivé zrakové obrazy, ktoré ešte nie sú spojené do pevnej vnemovej štruktúry. Pomanipulačná kontemplácia – to je využívanie obrazu ako spôsobu oživenia predtým vytvorenej celostnej vnemovej štruktúry, ktorá vznikla v dôsledku vlastnej aktivity dieťaťa.

Percepcia tvarov sa u malého dieťaťa uskutočňuje v dôsledku ustavičnej explorácie rozmanitých podnetových sústav zrakovým preskúmavaním poľa činnosti a manipuláciou s predmetmi. Rozoznávať tvary objektu na základe dotykovej explorácie jeho kontúr môže dieťa až približne v 6. roku života. Identifikácia tohto druhu si totiž vyžaduje dosť presné pohyby dlane a prstov.

Analýza – vyčleňovanie takých vlastností v prostredí, akými sú farby a tvary, sa uskutočňuje na základe procesov syntézy: vytváraním spojení rozmanitého typu medzi činiteľmi vonkajšieho sveta, ktoré sú zložkou farby či tvaru, a rozmanitými formami aktivity dieťaťa. V dôsledku vzťahov medzi farbami i tvarmi a rozmanitými formami reakcie postupne sa utvára ich signalizačná funkcia – nadobúda pre dieťa čoraz novší význam.

Na dynamickú štruktúru detských vnemov vplýva vývin reči, predovšetkým aktívne a pasívne osvojovanie si slov, ktoré znamenajú názvy predmetov, ich častí (napríklad uško na hrnčeku), špecifických vlastností (veľkosť, váha, tvar, farba) a vzťahov, ktoré existujú medzi jednotlivými predmetmi (pod, nad ...). Vďaka slovu dieťa na začiatku mladšieho predškolského obdobia identifikuje jednotlivé predmety a spája ich do tried. Vďaka slovám vyčleňuje podstatné vlastnosti vzhľadom na úžitkovosť týchto predmetov a s nimi spojených foriem činností. Vďaka slovám dieťa uskutočňuje prvé porovnania a vyčleňuje rozdiely medzi podobnými predmetmi. Raz povšimnuté a slovne vymedzené vlastnosti predmetov umožňujú dieťaťu ďaľej ich vyčleňovať pri obzeraní iných predmetov. Dieťa sa tak učí oddeľovať a abstrahovať danú vlastnosť od konkrétneho obrazu predmetu.

Vedieť vnímať daný predmet zároveň znamená vedieť ho analyzovať, čiže vyčleniť jeho zložky a syntetizovať ich do celku. Teda vedieť vnímať daný predmet znamená na jednej strane vedieť ho v dôsledku zovšeobecnenia spájať s triedou predmetov, do ktorej patrí, a na druhej strane odlíšiť ho na základe iba jemu vlastných špecifických vlastností. Ak napríklad dieťa vyberie z niekoľko desiatok hračiek jednu a vraví – “to je moja bábika” a o druhej – “to je Zuzkina bábika” , znamená to, že rozoznalo bábiku medzi inými hračkami a označilo ju správnym slovom “bábika” a zároveň, že v dvoch podobných bábikách vyčlenilo ich špecifické vlastnosti a rozlíšilo jednu ako vlastnú a druhú ako patriacu inému dieťaťu.

Vývin vnímania dieťaťa na jednej strane úzko súvisí s rozvojom jeho pohybovej aktivity a na druhej strane s vývinom reči a myslenia.

Prejavom vzrastu sluchovej citlivosti je vývin verbálneho sluchu t.j. zvýšená citlivosť na zvuky ľudskej reči, ako aj hudobného sluchu, čo sa prejavuje v čoraz lepšej spôsobilosti rozlišovať tóny z hľadiska ich výšky, sily a farby a schopnosti rozoznávať rozličné šumy a hluky. Hudbu rady počúvajú, deťom vstupujúcim do školy, s výnimkou detí vynikajúco hudobne nadaných, sa však stáva, že zmenia intonáciu alebo nepresne reprodukujú melódiu. Viac ako cit pre melódiu a harmóniu je však vyvinutý cit pre rytmus. Pri zvukoch hudby deti tlieskajú, poskakujú, podupávajú a tancujú. Rytmické sústavy sú však pre deti v tomto veku zjednodušené podobne ako melódie, napr. pri vyklepávaní, ktorým napodobňujú určité rytmy, sa rytmická, dvojdielna línia zjednocuje. Čo sa týka hudobného rytmického citu detí, v neskorej fáze predškolského veku ešte celkom nie je dosiahnutá synchronizácia pohybov s melódiou a hudobným rytmom. Telesné pohyby sa čoraz lepšie prispôsobujú charakteru hudby, čo očividne svedčí nielen o vývine sluchovej citlivosti na hudobné zvuky, ale aj o zdokonaľovaní sa kinestetickej citlivosti.

Vývin vnímania charakterizuje synkretizmus. Dieťa nedokáže podrobne analyzovať vnímaný objekt, ale to, čo vníma, postrehuje globálne, a teda obrysovým a povrchným spôsobom.Pretože dieťa vníma niektoré vlastnosti predmetov “nesystémovo”, jeho vnemy sú obyčajne dosť chaotické a neutriedené. Niekedy si však naopak všimne také detaily, ktoré uniknú pozornosti dospelého človeka. Súvisí to nielen so značnou výkonnosťou analyzátorov, ale aj so subjektivizmom detských vnemov. Deti totiž vyčleňujú v predmetoch a obrázkoch predovšetkým tie detaily, ktoré u nich vyvolávajú určité emocionálne zážitky.

S vekom sa vnemy dieťaťa stávajú čoraz úplnejšie, presnejšie a dokončenejšie. Umožňuje to reprodukovať také figúry ako štvorec, trojuholník,
ako aj figúry zložené zo samých čiar – kríž, koľajnice, špirály. Koncom staršieho predškolského veku dieťa dokáže reprodukovať uhol zameraný nadol a kosoštvorec, pričom najväčšie ťažkosti mu robí prekonať dynamické zobrazenie rozbiehajúcich alebo zbiehajúcich sa strán uhlov.

Deti v staršom predškolskom veku majú tendenciu “spredmetniť” abstraktné geometrické tvary, hľadať vo figúrach im známe predmety. Tak napríklad v trojuholníku vidia “vrecko” alebo “striešku” a pod. Veľkosť a proporcie predmetov ani ich zložky nepostrehujú ešte presne, koncom tohto obdobia dieťa zvyčajne správne hodnotí veľkosť predmetov, ktoré nie sú od neho príliš vzdialené, avšak pri meniacej sa vzdialenosti predmetov naráža pri hodnotení veľkosti na značné ťažkosti (nedokáže naraz postrehovať všetky tri rozmery predmetu). Vzrast spôsobilosti hodnotiť vzdialenosti a smery sa spája s objektivizáciou týchto priestorových vzťahov. Dochádza k nej tak, že dieťa najprv posudzuje vzdialenosť a smer vzhľadom na svoju polohu od hodnotených predmetov a až potom vzhľadom na vzájomnú polohu predmetov. Pri zmene polohy si dieťa nevie dať rady s úlohou rozmiestniť predmety v priestore. Vyžaduje si to totiž abstahovať priestorové vzťahy a novú formu ich konkretizácie.

Výskumy ukázali závislosť medzi formou percepcie a jej obsahom. Deti sa už v ranej fáze staršieho predškolského veku usilujú pochopiť zmysel obrázku, pričom dávajú výraz svojmu poznávaciemu zameraniu v pokusoch uvedomiť si, čo vnímajú
a v otázkach zacielených na dospelých (“Čo je to, Čo robí”). Už šesťročné dieťa dokáže analytickým a zároveň syntetickým spôsobom vnímať tie javy skutočnosti, ktoré sú prístupné jeho chápaniu a skúsenosti, avšak iné, menej známe, vníma schematicky, pričom nevyčleňuje ich vlastnosti a časti a nespája ich do jedného celku.

Školské roky rozširujú obsah vnemov a spresňujú ich. Dieťa vníma presne a systematicky, plánovite pozoruje javy a predmety. Hlavnou vlastnosťou vnemov je ich objektívnosť. Dôležitou vlastnosťou, ktorá charakterizuje proces vnímania je aj to, že celok obrazu vnímaného predmetu vytvárajú nielen tie pocity, ktoré tento predmet v danej chvíli v nás vyvoláva, ale aj tie, ktoré u nás vyvolal predtým v našej predchádzajúcej skúsenosti. Procesy vnímania sa začínajú vyčleňovať ako špeciálne alebo samostatné procesy a zamerané na nejaký cieľ. Vnímanie nadobúda aj novú vlastnosť – stáva sa riadeným procesom, podriadeným vedomým cieľom.

Vývin vnímania súvisí s rozvojom schopností vyčleňovať jednotlivé vlastnosti predmetov a zovšeobecňovať tieto vlastnosti. Vnímanie nadobúda zovšeobecnený ráz v súvislosti s vývinom činnosti dieťaťa, v ktorej má dieťa možnosť prakticky vyčleňovať jednotlivé vlastnosti predmetov a v súvislosti s osvojením si reči.

Vnímanie nadobúda ráz vyčlenenej a účelovej činnosti. Deti rozlišujú a zovšeobecňujú vlastnosti predmetov a vo všeobecnosti správne vnímajú aj obrazy, kontúry, schémy a predmetné kresby.

Zásoba konkrétnych predstáv u detí v tomto veku nie je ešte príliš veľká
a slovo nemusí vyvolať žiaden konkrétny obraz vo vedomí vnímajúceho, čiže nič nezmení vo vnímaní. V takýchto prípadoch sa vysvetľujúce slovo musí opierať o konkrétny obraz – predstavu, ktorá má pomôcť správne vyčleniť obsah, treba teda podporiť aj názorným spôsobom. Vnímanie v tomto veku nadobúda totiž podobu názorného porovnávania predmetov tak, že obraz jedného z nich umožňuje zbadať špecifické vlastnosti druhého.

Presnosť, ale aj stálosť detských vnemov závisí od toho, koľko analyzátorov sa na nich zúčastní. Účasť čo možno najväčšieho počtu analyzátorov na vnímaní zvyšuje percepčnú aktivitu a zabezpečuje plnšie, konkrétnejšie a presnejšie vnímanie i trvalejšie zapamätanie.

Vnímanie už teda nie je len súčet elementárnych pocitov, ktoré vznikajú pôsobením jednoduchých podnetov na zmysly. Je to zložitý psychický akt, na ktorom sa zúčastňujú všetky zložky osobnosti človeka – jeho postoje, očakávania, sústredenosť a vytrvalosť, predošlé skúsenosti, záujem a už rozvinuté schopnosti.
Vo všetkých oblastiach vnímania pozorujeme v tomto období práve z tohto hľadiska výrazné pokroky. Dieťa je pozornejšie, vytrvalejšie, všetko dôkladne skúma a vo vnímaní je menej závislé na svojich okamžitých prianiach a potrebách. Je preto pomerne dobrým a stále častejšie i kritickým pozorovateľom. Vznik pozorovania znamená rozhodný krok v oddelení teoretickej poznávacej činnosti od praktickej jednacej aktivity.

Vnímanie sa stáva presnejším, bohatším na detaily, mnohostranným v obsahu a uvedomelejšie riadeným. Výkonnosť jednotlivých zmyslov dosahuje svoj vývinový vrchol a zdokonalenie sa úmyselnej pozornosti a myšlienkových procesov umožňuje presnejšiu analýzu a syntézu vnímanej skutočnosti i znázornených situácií, čo má veľký význam pre dokonalejšie vyrovnávanie sa s prostredím. Výrazne sa mení aj orientácia v čase a priestore. Táto zmena sa uskutočňuje v súvislosti s vývinom vnímania a priestorových aj časových predstáv a pojmov. Dospievajúci vie odhadovať váhu a veľkosť predmetov, rozlišuje jemné odtienky sluchových, čuchových i zrakových vnemov. Predtým spomenuté zdokonalenie úmyselnej pozornosti vplýva na odstránenie predchádzajúcej nesústavnosti.

Vnímanie sa teda postupne vyrovnáva vnímaniu dospelého človeka.
To zostáva v podstate nezmenené počas celého priebehu dospelosti. Až v čase starnutia sa zmyslové vnímanie zhoršuje. Asi u 90% osôb po 60. roku sa zistilo výrazné zhoršenie zrakovej percepcie a asi u 30% sa výrazne zhoršuje sluch.
Poruchy senzorickej percepcie často výraznou mierou zhoršujú podmienky komunikácie s druhými ľudmi. Zhoršenie zrakového a sluchového vnímania však znamená aj vyššie riziko úrazov. Zlepšenie týchto nedostatkov rôznymi pomôckami môže znamenať veľkú pomoc v celkovom osobnom prispôsobení sa i v spoločenskom zaradení sa starnúceho človeka.

Použitá literatúra: